Ako začať tento stĺpček? Asi najlepšie by bolo porekadlom „Nie je všetko zlato čo sa blyští.“. To by mohlo vystihnúť môj príbeh.
Čo ma trápilo?
Od kedy: Obdobie k bolesti trvalo niekoľko mesiacov od druhej polovice roka 2021, až k vrcholu bolesti 5 mesiaca roku 2022. Takmer rok stupňujúcej sa bolesti.
Príčina: Všetko sa to začalo keď sa môj koníček začal meniť na vrcholový šport, dá sa to tak nazvať ak z 1-2 obyčajných behov človek musí začať trénovať 5-7 krát do týždňa kvôli nejakému cieľu ktorý ho čaká po týchto tréningoch. Kvôli tomuto všetkému sa nie len zmenil spomínaný počet tréningov, ale aj tie tréningy museli začať dávať zmysel. Ďalším krokom bola zmena štýlu behu, a tu sa postupne začal písať celý tento príbeh. Môj štýl behu sa zmenil zo zlého, na možno ešte horší (To je to porekadlo „Nie je všetko zlato čo sa blyští.“). Trvalo to nejaké obdobie kedy som na sebe začal pociťovať viditeľný výkonnostný progres, kedy sa začala u mňa budovať väčšia fyzická výkonnosť (schopnosť zabehnúť väčšiu vzdialenosť a hlavne v oveľa vyššej rýchlosti). Tento progres bol neskutočný ale postupne začal prichádzať problém bolesti. Väčšina ľudí by povedala, že je to v regenerácii, avšak regeneráciu som až na malé detaily nezanedbával. Chodieval som minimálne raz do týždňa do sauny, tak isto som občas absolvoval cryo komoru, masáže boli dva krát do týždňa.
Riešenie: Bolesť v nohách konkrétne vo vnútorných stranách predkolení sa stupňovala a tak prichádzala samoliečba, ak už tá nefungovala tak som začal vyhľadávať aj lekára. S lekárom sa nám po nejakom období podarilo prvý krát odstrániť problém, ale po prvých dvoch ľahkých výbehoch sa zranenie vrátilo, nasledovalo opäť to isté a opäť po dvoch ľahkých výbehoch sa problém vrátil.
Ako som sa dostal k Ondřejovi?
Keď už aj lekár začal byť v koncoch a jeho slová boli, že ak sa to nedá do poriadku môže ma to stáť moju športovú kariéru, tak ma spojil s Ondřejom. Prvé naše stretnutie bolo na Slovensku vo Vysokých Tatrách kde prednášal na konferencii lekárov, tam sme sa dohodli, že ho navštívim u neho v Prahe. Naše stretnutie sa uskutočnilo tesne pred Vianocami.
Čo sme spolu absolvovali?
Dva dni diagnostiky a tréningov kde mi Ondřej vysvetlil kde nastal môj problém, ukázal mi videá z môjho behu, postavenia tela počas neho, dokroku chodidla. Nebola to len teória, ale prišlo aj na prax. V telocvični mi ukázal ako by som mal pracovať so svojim telom, ako by mali vyzerať moje cviky, ako by malo vyzerať držanie môjho tela od hlavy až po päty. Určili sme si naše ciele do ďalšieho obdobia, ktoré by mohlo vyvrcholiť na Zimnom kondičnom kurze Běžecké péče Adršpach.
Čo mi to prinieslo?
Zistením pre mňa bolo to, že ak človek potrebuje niečo dosahovať vrcholovo mal by to konzultovať s odborníkom. Váš každý pohyb by mal dávať zmysel, mal by byť správny ak nechcete prísť k problémom, ktoré sa môžu s Vami ťahať dlhé obdobie a môže Vás stáť aj kariéru. Práve pre toto by ste mali vyhľadať odborníka akým je Ondřej. Všetko takéto by malo byť pod dohľadom odborníka akým je on. Ak chcete aby Vaša cesta bola radosť a nie trápenie, ktoré môže nastať neodborným vedením.
PS: Ohľadnutie sa za kurzom
Na kurz som prichádzal s odhodlaním a očakávaním. Pre mňa mal byť kurz završením predošlého obdobia trápenia a toho lepšieho čo príde po. Vedel som, že ak sa tam bude veľa behať čomu napovedal už názov a ako bývali futbalista som cca vedel čo môžem očakávať od kondičného sústredenia. Vedel som, že budem potrebovať veľmi dobre nastavenú hlavu, ktorá nesmie povoliť a musím ísť cez veľkú bolesť. Ale všetko predčilo moje očakávania. Ranná rozcvička, rozcvičkový beh, silový tréning, beh, stabiližačný tréning a na koniec vždy bol ešte nejaký večerný bonus. Toto trvalo v podstate tri dni. Vytrápil som sa riadne, ale celkové moje zistenie, ktoré mi rezonovalo dlhú cestu domov a ešte pár dní bolo… Partia ktorá sa tam zišla bola super, zmes rôznej vekovej skladby od mladých dievčat/chlapcov až po ľudí vo veku mojich rodičov. Bol som prekvapený koľko nadšencov sa tam zišlo, ktorí chodia behať pre radosť a ja ktorý beh beriem ako nutnosť a nie radosť. Nakoľko sme boli vyšší počet účastníkov tak nás vedúci rozdelili na dve skupiny „pokročilí“ a „viac pokročilí“. Bol som zaradený do skupiny „viac pokročilí“. V podstate po každom behu ja „profesionálny športovec“ som medzi „nadšencami“ končil na úplnom konci „pelotónu“. Po pár rozhovoroch som zistil, že ja veľký športovec som takú vzdialenosť ako títo nadšenci po jednom radostnom behu nemávam odbehnutú za dva-tri tréningy. Dávam neskutočný klobúk dole pred každým účastníkom kurzu a musím povedať, že ma neskutočne motivovali do ďalšej mojej tréningovej práce.
Moja cesta je v tomto smere ešte dlhá ale dúfam, že bude úspešná a hlavne už bezbolestná.